Mladá justičná krv sa nebojí hľadieť pravde do očí a nebojí sa konať podľa vlastnej erudície.
Diskusie v blogu k téme odškodnení sú dobré na to, aby sa veci utvrdzovali, hoci niektoré názory sú dogmatické, či riadne čiernohumorné. Dôležité sú fakty, že sa publikuje a zviditeľňuje mnoho najmodernejších rozhodnutí nebojácnych sudcov, ktorí pojali proporcionalitu, ústavné práva, európske práva na ochranu osobnosti v plnej veľkosti problémov a povyšujú práva občana na tú úroveň, kam taký občan patrí. Som za voľný prístup k úvahe o výške odškodnenia. Myslím si, že je dostatok právneho zázemia, hoci aj amerického, aby sa dalo porovnávať, normotvorne sa pozerať, ale aj tak názor sudcu je jedinečný, ktorý taký názor vyslovený v rozsudku, konenčnom slove sudcu je jeho vnútorná proporcionalita, spravodlivosť ako to cíti, verí svojej erudícii a je to len a len jeho právo. Kvantifikácia je meraná erudíciou a namieste je tu aj pochopenie priestoru pre navrhovateľa, ktorý má právo opísať svoj postoj a dať do petitu také vyčíslenie, ako si on myslí. Nemá brať ohľad na nič, len na svoj pocit a svoje vyčíslenie svojho JA, či utrpenia, či inej ujmy. Sudca sa k veci vyjadrí, erudovane a pozitívne zoponuje a rozhodne. Jediný limit sudcu je v tom, že návrh navrhovateľa je hornou hranicou, limitom, intervalom, cez ktorý sudca nemôže prestúpiť návrh, podľa zákona. Je teda právo navrhovateľa stanoviť aj extrémnu výšku odškodného. Právo sudcu je to prijať to do úvahy. Je tu priestor na to, aby sám sudca vyjavil svoj právny i ekonomický názor, že podľa závislosti od zavinenia, je v priamej príčinnej súvislosti i priama úmera na stanovenie ekonomického ekvivalentu hodnoty, teda cenu v peniazoch stanovil ako koeficient, teda ako matematický prvok, číslo a nezaoberal sa tým, či je to veľa a či málo, či podľa nejakých spoločenských nepísaných klamstiev tisíckrát opakovaných. Nedajbože, aby to porovnával so svojim platom.
Je teda na rozhodnutí voľnom, koľko je výška odškodnenia. Odškodnenie nielen podľa ustanovení Občianskeho zákonníka o ujme na zdraví a sťažení spoločenského postavenia, ale aj odškodenia z dôvodu ochrany osobnosti, a aj odškodnenie z dôvodu nesprávneho úradného postupu či nezákonného rozhodnutia verejnej moci.
Je polemikou justičnej praxe, ako oddeliť špeciálne konania a konania všeobecné. Sú tu i konania, ktoré vo všetkých prípadoch si našli prienik. Podľa súčasnej diskusie a názorov, nie je možné zdvojovať nároky.
Aký však je názor právnej praxe, ak sa pôsobením nezákonného konania orgánov verejnej moci ublíži aj na zdraví a spoločenskom uplatnení?
Je teda konanie o náhrade škôd podľa Občianskeho zákonníka iné, ako konanie podľa zákona o odškodnení za nesprávny úradný postup.....?
Podľa mojej mienky je to len na posúdení sudcu, ktorý má vo veci rozhodnúť procesným návrhom na konanie podľa jednotlivých ustanovení jednotlivých paragrafov každého jedného zákona a ustanovenia.
Na strane druhej, práve súdna autorita by mala mať viacej reputácie najmä v konaniach o mimosúdnom vyrovnaní, aj keď pred súdom. Súd svojou autoritou a povzbudením procesných strán na dohodu o mimosúdnom vyrovnaní má obrovské právo, najmä morálne, aby upozornil škodcu, že z objektívnych dôvodov môže nastať situácia, ktorá sa v justícii opakovane potvrdila, že škodca musí platiť. Platiť ale veľa. Súd predbežným odhadnutím svojich kompetencií o veci, odhad považujem ako zistenie podstaty veci a odhad je vedený ako názor na číslo, výšku možnej škody, ktorá sa následne, ak nedôjde k zmieru, uvedie v konaní. Pred súdom uzavretý zmier, síce je nenosené právo, lebo každý sa dodnes nebojí veľkých sankcií a veľké firmy majú veľké peniaze a dosah. Súdy svoju reputáciu značne navýšia, ak sa pred konaním dokáže nastoliť zmier. To je erudícia, ktorá je namieste a vytvorí všeobjímajúci precedens, ako judikát.
No comments:
Post a Comment