Morálka a rozhodnutie

S použitím myšlienok sudcu Ryšku, napr. z článku uverejneného v Právních rozhledech, 9/2009, ktorý otvára odbornú polemiku vzťahu morálky a rozhodovania súdov, sudcov. Moderne a odvážne sa veciam dáva priestor na názorovú diskusiu a postupne uvádzané judikáty.
V konaniach, ktoré vediem, a ktoré budem zverejňovať postupne tak, ako idú, sa opieram aj takéto názory a justičnú modernu.
V tomto príspevku chcem v krátkosti dať na vedomie takúto skúsenosť.
Ak berieme za základ úvah v súdnej praxi proporcionalitu a istú "normálnosť" výrokov pri uplatňovaní bazálneho práva, tak je tu príklad, ako sa dá aplikovať súdne rozhodnutie /podľa mňa úplne nezmyselné a nezákonné, neproporcionálne/ s matematickou suchou konštatáciou, ktorá nemá s logikou a morálkou a bežným úsudkom aj sudcu, nič spoločné, ale je tu.
Teda, existuje doklad, list, kde na základe rozhodnutia súdu, konal exekútor, ktorý podal návrh na zrážky z dôchodku istej osoby. Po prečítaní toho oznámenia z poiťovne som zistil matematickú pravdu, ktorá sa podľa základov právnej matematiky, dá sucho uplatniť.
V oznámení poisťovne je povedané, že exekúcia dôchodku je vo výške asi 20,-EUR. Keďže oprávnený si žiada plnú výšku exekučnej sumy, tak v liste z poisťovne je uvedený ten suchý výpočet, že, a teraz pozor!!!, "predpokladaná lehota na ukončenie inkasa exekúcie je Január roku 2143!!!??? //tu je uplatnený ten povestný americký princíp práva, teda extrém, či tri doživotné tresty, či odsúdenie na 130 rokov straty slobody a teda aj biliónové odškodné/, tu máme na svetle Božom, sme v niečom iní??/
Tento zjavný logický i vecný nezmysel však je uvedený v právne relevantnom doklade, čiže je ako taký, braný vážne.
Tu je teda možno naproti úvahe o morálke a logike práva poukázať, že ak sa niekde používajú sucho prepočty, matematicky presné, ale akosi nelogické, tak je namieste nepolemizovať mimoriadne o tom, koľko a ako má sudca uvažovať o výške odškodnenia, keď sa formálna stránka súčasného práva dokáže stotožniť i s takým nezmyslom, že povinný je povinný žiť do roku 2143, hoci už má polovicu štatisticky priemerného života za sebou. Je v silách poiťovne, či súdov zabezpečiť, aby povinný sa dožil roku 2143? Odpovedať na toto je špekulácia.
Teda ako reakcia na sumárne názory a polemiku v oblasti rozhodovania súdov, ako odškodňovať poškodených či z ujmy na zdavotnom stave, spoločneského postavenia, či náhrady škody z občianskych či obchodných vzťahov, či z porušenia zákona verejnou mocou, je úplne normálne, ak sa ustáli názor, že každé pojednávanie, každý prípad je natoľko jedinečný, že primárne neexistuje žiadna matematická formulácia, či algoritmus, ktorý by zovšeobecnil aspoň časť skutočností.
Zastávam názor, že rozhodovanie sudcov je rozhodovaním autonómnym, podloženým erudíciou, rozhľadom a nezávislosťou od akejkoľvek normy/technickej, či ekonomickej, a podobnej/. Obrazne povedané, aj keby to mal vyčítať z hviezd, zostáva len jediná povinnosť, a to zdôvodnenie. Tu je však priestor aj pre navrhovateľa, aby predložil tak koncipovanú žalobu, že vo svojej podstate bude "neprestrielna" váhou argumentácie právnej, ekonomickej a teda aj logickej. O.s.p. hovorí o hornej hranici domáhanej sumy, ktorú súd nemá prekročiť. Veď je to len a len v rukách navrhovateľa, aj keby teda povedal, že chce, aby odporca platil aj do roku 2999 a sumu aj bilión. Jedine sudca môže z tohto návrhu okresať primeranú a proporcionálnu rozvahu o rozhodnutí. Rozhodnutie sudcu má jediné kritérium. Nie je to logika, nie je to presnosť výpočtu, nič také. To kritérium je - spravodlivosť.
... a tu teda platí pána Ryškovo záverečné slovo z uvedeného jeho článku.

Odškodnenia

Téma odškodnení je živou témou na blogu Blogger a Jiné právo. Táto téma je živou najmä pre jej súčasnosť, aktuálnosť a zjavnú prospešnosť. Tak v odborných publikáciách, ako aj na tomto blogu sa prezentuje aktívna skupina právnikov, sudcov, ekonómov a iných osôb, ktorí do diskusie prinášajú značný vietor a svieži vzduch, kedy sa postsocialistické paradigmatizmy majú stierať a odstavovať. Pre justičnú modernu je tu hojný zásobník modernej judikatúry, ktorý vo svojej podstate pomáha vytvárať reálnejší pohľad na právo, súčasné ekonomické kategórie, a proporcionalitu najmä v porovnaní s európskymi právnymi normatívmi.

Mladá justičná krv sa nebojí hľadieť pravde do očí a nebojí sa konať podľa vlastnej erudície.

Diskusie v blogu k téme odškodnení sú dobré na to, aby sa veci utvrdzovali, hoci niektoré názory sú dogmatické, či riadne čiernohumorné. Dôležité sú fakty, že sa publikuje a zviditeľňuje mnoho najmodernejších rozhodnutí nebojácnych sudcov, ktorí pojali proporcionalitu, ústavné práva, európske práva na ochranu osobnosti v plnej veľkosti problémov a povyšujú práva občana na tú úroveň, kam taký občan patrí. Som za voľný prístup k úvahe o výške odškodnenia. Myslím si, že je dostatok právneho zázemia, hoci aj amerického, aby sa dalo porovnávať, normotvorne sa pozerať, ale aj tak názor sudcu je jedinečný, ktorý taký názor vyslovený v rozsudku, konenčnom slove sudcu je jeho vnútorná proporcionalita, spravodlivosť ako to cíti, verí svojej erudícii a je to len a len jeho právo. Kvantifikácia je meraná erudíciou a namieste je tu aj pochopenie priestoru pre navrhovateľa, ktorý má právo opísať svoj postoj a dať do petitu také vyčíslenie, ako si on myslí. Nemá brať ohľad na nič, len na svoj pocit a svoje vyčíslenie svojho JA, či utrpenia, či inej ujmy. Sudca sa k veci vyjadrí, erudovane a pozitívne zoponuje a rozhodne. Jediný limit sudcu je v tom, že návrh navrhovateľa je hornou hranicou, limitom, intervalom, cez ktorý sudca nemôže prestúpiť návrh, podľa zákona. Je teda právo navrhovateľa stanoviť aj extrémnu výšku odškodného. Právo sudcu je to prijať to do úvahy. Je tu priestor na to, aby sám sudca vyjavil svoj právny i ekonomický názor, že podľa závislosti od zavinenia, je v priamej príčinnej súvislosti i priama úmera na stanovenie ekonomického ekvivalentu hodnoty, teda cenu v peniazoch stanovil ako koeficient, teda ako matematický prvok, číslo a nezaoberal sa tým, či je to veľa a či málo, či podľa nejakých spoločenských nepísaných klamstiev tisíckrát opakovaných. Nedajbože, aby to porovnával so svojim platom.

Je teda na rozhodnutí voľnom, koľko je výška odškodnenia. Odškodnenie nielen podľa ustanovení Občianskeho zákonníka o ujme na zdraví a sťažení spoločenského postavenia, ale aj odškodenia z dôvodu ochrany osobnosti, a aj odškodnenie z dôvodu nesprávneho úradného postupu či nezákonného rozhodnutia verejnej moci.

Je polemikou justičnej praxe, ako oddeliť špeciálne konania a konania všeobecné. Sú tu i konania, ktoré vo všetkých prípadoch si našli prienik. Podľa súčasnej diskusie a názorov, nie je možné zdvojovať nároky.

Aký však je názor právnej praxe, ak sa pôsobením nezákonného konania orgánov verejnej moci ublíži aj na zdraví a spoločenskom uplatnení?

Je teda konanie o náhrade škôd podľa Občianskeho zákonníka iné, ako konanie podľa zákona o odškodnení za nesprávny úradný postup.....?

Podľa mojej mienky je to len na posúdení sudcu, ktorý má vo veci rozhodnúť procesným návrhom na konanie podľa jednotlivých ustanovení jednotlivých paragrafov každého jedného zákona a ustanovenia.

Na strane druhej, práve súdna autorita by mala mať viacej reputácie najmä v konaniach o mimosúdnom vyrovnaní, aj keď pred súdom. Súd svojou autoritou a povzbudením procesných strán na dohodu o mimosúdnom vyrovnaní má obrovské právo, najmä morálne, aby upozornil škodcu, že z objektívnych dôvodov môže nastať situácia, ktorá sa v justícii opakovane potvrdila, že škodca musí platiť. Platiť ale veľa. Súd predbežným odhadnutím svojich kompetencií o veci, odhad považujem ako zistenie podstaty veci a odhad je vedený ako názor na číslo, výšku možnej škody, ktorá sa následne, ak nedôjde k zmieru, uvedie v konaní. Pred súdom uzavretý zmier, síce je nenosené právo, lebo každý sa dodnes nebojí veľkých sankcií a veľké firmy majú veľké peniaze a dosah. Súdy svoju reputáciu značne navýšia, ak sa pred konaním dokáže nastoliť zmier. To je erudícia, ktorá je namieste a vytvorí všeobjímajúci precedens, ako judikát.