Danova sprava sa nezakonne sprava

Judikat:
V rozsudku 6S/75/2008 zo dňa 19.3.2009 vyriekol svoj právne záväzný názor Krajský súd v Košiciach v správnom konaní vo veci správneho konania Daňového riaditeľstva SR, ako odporcom.
Krajský súd prejednával žalobný návrh žalobcu Ing. D. H. o prejednanie určenia miestnej príslušnosti správcu dane v zmysle zákona 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov/ďalej ZSDP/.
Krajský súd v Košiciach prejednával vec v senáte, žalobca bol zastupovaný právnym zástupcom ex offo JUDr. M. K., z Košíc, žalovaným bolo Daňové riaditeľstvo SR.
Prejednávaná žaloba sa týkala preskúmania rozhodnutia žalovaného č. I/231/4585-30423/2008.
Súd vyriekol rozsudok vo veci dňa 19.3.2009 a právoplatnosť tento rozsudok nadobudol dňa 1.5.2009, čím obe procesné strany sú týmto verdiktom súdu viazané.
Krajský súd konal a rozhodol Rozsudkom takto:
Podľa § 250j ods. 2, písm. d) O.s.p. zrušuje rozhodnutie žalovaného č. I/231/4585-30423/2008, zo dňa 4. apríla 2008 a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie.
Priznáva ustanovenému právnemu zástupcovi náhradu hotových výdavkov za zastupovanie žalobcu.
Odôvodnenie:
Žalované Daňové riaditeľstvo SR rozhodnutím zo dňa 4.4.2008 č. I/231/4585-30423/2008, podľa § 4 ods. 1 zákona 511/1992 Zb. ZSDP a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákona 511/1992 Zb.“) vyhovel podnetu Daňového úradu Žilina II, ktorý bol doručený Daňovému riaditeľstvu Slovenskej republiky dňa 4.3.2008 a daňovému subjektu Ing. D. H. (žalobcovi) delegoval miestnu príslušnosť na správu daní z Daňového úradu Košice IV na Daňový úrad Žilina II od nasledujúceho dňa po dni doručenia tohto rozhodnutia. V poučení uvedeného rozhodnutia uviedol, že podľa § 4 ods. 2. Zákona č. 511/1992 Zb. nie je proti tomuto rozhodnutiu prípustný opravný prostriedok. Predmetné rozhodnutie žalovaného zo dňa 4.4.2008 neobsahuje žiadne odôvodnenie.
Včas podanou žalobou, doručenou Krajskému súdu v Banskej Bystrici dňa 16.4.2008 sa žalobca domáhal preskúmania označeného rozhodnutia, konštatujúc, že na jeho vydanie nebol žiaden dôvod. V žalobe tvrdil, že je bezdomovcom, a Daňový úrad Žilina II postupuje proti nemu nezákonne a šikanuje ho pre podania, ktoré podal na Generálnej prokuratúre SR a Krajskej prokuratúre v Košiciach proti nezákonnému postupu uvedeného orgánu. Vo vzťahu k žalovanému uviedol, že v rozhodovaní o jeho žiadostiach robí obštrukcie, nekoná v rovnocennom a vyváženom rozsahu času i obsahu a teda v prípade jeho žiadosti podľa jeho názoru porušuje mnohé zákonné pravidlá, ktoré žalovanému prikazuje zákon. Poukázal ďalej na zaujatosť Daňového úradu Žilina II v jeho veciach oproti nezaujatému postupu terajšieho správcu dane. Do pozornosti súdu dal v žalobe aj judikatúru Najvyššieho súdu SR dotýkajúcu sa práva na ochranu osobnosti.
Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením č.k. 23S/66/2008-11 z 20.5.2008 vyslovil miestnu nepríslušnosť na konanie a vec postúpil na vybavenie Krajskému súdu v Košiciach ako miestne príslušnému súdu.
Písomným podaním zo dňa 14.7.2008 súdom ustanovený právny zástupca žalobcu doplnil žalobu o nasledovné dôvody:
„Pridŕžajúc sa v plnom rozsahu svojej žaloby, túto žalobu dopĺňam prostredníctvom svojho právneho zástupcu nasledovne:
Podľa § 3 ods. 1 ZSDP: Miestna príslušnosť správcu dane sa riadi, ak tento zákon alebo osobitné predpisy neustanovujú inak, u právnickej osoby jej sídlom, inak miestom skutočného vedenia a u fyzickej osoby jej trvalým pobytom, inak miestom, kde sa obvykle zdržuje.
Podľa § 3 ods. 2 prvej vety ZSDP: U fyzickej osoby, ktorá nemá na území Slovenskej republiky trvalý pobyt, pričom sa tu obvykle zdržuje, sa miestna príslušnosť riadi miestom, kde sa táto osoba obvykle zdržuje po prevažnú dobu, t.j. v ktorom sa zdržuje najviac dní v roku.
Podľa § 5 prvej vety zákona č. 253/1998 Z. z. o hlásení pobytu občanov Slovenskej republiky a registri obyvateľov Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o pobyte“): Občan, ktorý sa nemôže prihlásiť na trvalý pobyt podľa § 3alebo 4, sa prihlási na trvalý pobyt v ohlasovni v mieste, kde sa zdržiava.
V súlade s § 3 ods. 12 ZSDP: Ak dôjde u daňového subjektu k zmene miestnej príslušnosti, dovtedy príslušný správca dane vykoná len neodkladné úkony a odstúpi spisový materiál daňového subjektu za dobu, za ktorú dosiaľ nezaniklo právo vyrubiť daň alebo rozdiel dane alebo právo vybrať a vymáhať daňový nedoplatok tomu správcovi dane, ktorý sa stal miestne príslušným. Za rovnaké obdobie sa pripojí k spisovnému materiálu i výpis z osobného účtu daňového subjektu. Ak sa u daňového subjektu vykonáva daňová kontrola alebo opakovaná daňová kontrola, dokončí daňovú kontrolu alebo opakovanú daňovú kontrolu ten správca dane, ktorý ju začal. Do ukončenia daňovej kontroly je miestne príslušným správcom dane ten, ktorý ju začal. Správca dane odstúpi spisový materiál podľa prvej a druhej vety až po ukončení daňovej kontroly alebo opakovanej daňovej kontroly.
V súlade s § 4 ods. 1 ZSDP: Na návrh daňového subjektu alebo na podnet správcu dane môže orgán najbližšie nadriadený správcovi dane delegovať miestnu príslušnosť na správu dane na iného správcu dane vo svojom územnom obvode, ak považuje takýto návrh za opodstatnený.
Podľa § 4 ods. 2 ZSDP: Rozhodnutie o delegovaní oznámi daňovému subjektu orgán, ktorý rozhodnutie vydal. Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.
V prípade, keď dotknutý daňovník namietal nezákonnosť postupu správcu dane pri vykonaní daňovej kontroly, rozhodovanie v jeho neprospech (v nesúlade s rozhodovaním iných inštitúcií) a uvádza realizáciu podania o prešetrenie uvedených postupov správcu dane, ktorým bol Daňový úrad Žilina II, na príslušnej prokuratúre, nebolo na mieste pristupovať k realizácii inštitútu tzv. delegácie vhodnej ako výnimky zo stanovených pravidiel určovania miestnej príslušnosti v daňovom konaní. Pravidlá určenia miestnej príslušnosti ako súčasť pravidiel a limitov konania orgánov štátnej správy, majúc svoj ústavný a zákonný rámec v súlade s čl. 122 v spojení s čl. 2 ods.2 Ústavy Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, patria k rigidným základom právneho štátu. Výnimky z pravidelnej miestnej príslušnosti ad hoc musia mať zákonný podklad, ktorý v sebe zahŕňa i odôvodnenosť takéhoto odlišného postupu. V čase, keď vznikali pochybnosti o správnosti a zákonnosti postupu správcu dane, ktorý podnecoval delegáciu miestnej príslušnosti, nadriadený orgán nemal takémuto podnetu vyhovieť, pretože i keď právna úprava ZSDP pre takýto prípad neustanovuje žiadne konkrétnejšie požiadavky, uplatnenie takéhoto inštitútu by nemalo byť výsledkom ľubovôle. Zákon sám totiž považuje „opodstatnenosť“ – teda odôvodnenosť pre delegáciu miestnej príslušnosti správcu dane. Pre aplikáciu takéhoto postupu tu však nemožno nájsť dostatok dôvodov. Tieto dôvody zároveň v napadnutom rozhodnutí vôbec nie sú vyjadrené. Rozhodnutie je tak nepreskúmateľné.
Uvedený záver v danom prípade zosilnený osobitným postavením dotknutého daňovníka, ktorý nemá riadny trvalý pobyt nadväzujúci na konkrétnu nehnuteľnosť v zmysle ustanovení zákona o pobyte. V predmetnej pozícii oslabeného a znevýhodneného subjektu, ktorého status je výrazne zhoršený už samotným doručovaním iba do sídla obecného úradu, má dotknutý daňovník značne zhoršenú možnosť účinne v daňovom konaní hájiť svoje práva. Delegovanie miestnej príslušnosti na daňový úrad mimo miesta takéhoto trvalého pobytu dotknutého subjektu, ktorá skutočnosť mimo vyššie uvedených následkov navyše i finančne zaťažuje subjekt v tejto komplikovanej situácii (čo dokumentuje i fakt priznania od súdnych poplatkov a ustanovenia právneho zástupcu pre toto súvisiace súdne konanie na trovy štátu), zabraňuje účastníkovi realizovať svoje práva v daňovom konaní.
Uvedený postup, s prihliadnutím k hore uvedeným skutočnostiam, navyše nespĺňa ani požiadavku hospodárnosti dotknutého konania, keď prípadnú potrebu uskutočnenia ďalších úkonov v mieste bývalého pobytu dotknutého daňovníka, ktorá je však v danom prípade nanajvýš sporná, bolo možné riešiť aplikáciou inštitútu dožiadania podľa § 16 ZSDP.
Rozhodnutie, ktorým teda Daňové riaditeľstvo SR pri absencii dôvodov pre delegáciu miestnej príslušnosti v daňovom konaní a naopak existencii dostatku dôvodov proti nej, túto miestnu príslušnosť delegovalo na iný daňový úrad, je teda rozhodnutím nezákonným, a to z dôvodu arbitrárnosti takéhoto rozhodnutia.
V súlade s § 248 písm. a) O.s.p. súdy v rámci rozhodovania o žalobách proti rozhodnutiam správnych orgánov nepreskúmavajú „procesné rozhodnutia týkajúce sa vedenia konania.“ Účelom tejto výluky z generálnej klauzuly je, aby neboli preskúmavané jednotlivé postupy správneho orgánu vedúce k meritórnemu rozhodnutiu, keď tieto, môžu byť predmetom prieskumu v rámci konania o žalobe proti tomuto meritórnemu rozhodnutiu (čo zodpovedá princípu procesnej ekonómie). Daňové konanie je však konaním, ktoré nevedie typicky k vydaniu meritórneho rozhodnutia s kontrolovaným subjektom podľa § 15 ods. 13 ZSDP). S prihliadnutím k uvedenej skutočnosti, preto nie je v danom prípade isté, že bude žalobou napadnuté rozhodnutie možné preskúmať najskôr v rámci vydaného meritórneho rozhodnutia, a je pre toto napadnuté rozhodnutie potrebné považovať za rozhodnutie meritórne, ktoré je potrebné podrobiť súdnemu prieskumu. Rozhodnutie o delegovaní miestnej príslušnosti navyše nie je rozhodnutím týkajúcim sa iba vedenia konania v zmysle hore citovaného ustanovenia O.s.p., ale daňový správny orgán ním priamo rozhoduje o procesných právach dotknutého účastníka, do ktorých negatívne zasahuje vyššie uvedeným spôsobom. Touto žalobou napadnuté rozhodnutie preto podlieha prieskumu správneho súdu v rámci konania podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p. a aplikácia ustanovenia § 248 písm. a) O.s.p. je vylúčená.
Na základe uvedených dôvodov žalobca navrhol zrušiť rozhodnutie žalovaného z 4.4.2008 a vec vrátiť na konanie Daňovému úradu Košice IV. Uplatnil si zároveň právo na náhradu trov konania pozostávajúcich z vyčíslených trov právneho zastúpenia.
Žalovaný v písomnom vyjadrení z 22.9.2008 navrhol, aby bolo konanie podľa § 250d ods. 3 O.s.p. uznesením zastavené z dôvodu, že podľa jeho názoru preskúmavané rozhodnutie zo 4.4.2008 o delegovaní miestnej príslušnosti nemôže byť predmetom preskúmavania súdom. Dané právne stanovisko odôvodnil nasledovne:
„Podľa ustanovenia § 244 ods. 1 O..s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb, alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Na základe odseku 2 citovaného ustanovenia sa rozhodnutiami správnych orgánov rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia a lebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb, alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy, alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť.
Podľa § 248 písm. a) O.s.p. súdy nepreskúmavajú rozhodnutia správnych orgánov predbežnej povahy a procesné rozhodnutia týkajúce sa vedenia konania.
Žalobca v tejto súvislosti argumentuje, že daňové konanie je konaním, ktoré nevedie typicky k vydaniu meritórneho rozhodnutia, preto v danom prípade nie je isté, že bude žalobou napadnuté rozhodnutie možné preskúmavať neskôr v rámci vydaného meritórneho rozhodnutia (napr. ukončenie daňovej kontroly prerokovaním protokolu o kontrole s kontrolovaným daňovým subjektom) a teda je potrebné toto rozhodnutie považovať za meritórne a podrobiť ho súdnemu prieskumu.“ Len kvôli presnosti uvádzame, že uvedená argumentácia žalobcu nevychádza z platnej právne úpravy, pretože daňovým konaním sa označuje v procese správy daní len ten úsek ,ktorý je rozhodovaním o právach a povinnostiach daňových subjektov (§ 1a písm. d) ZSDP, tzn. že pojmovým znakom daňového konania je meritórne rozhodovanie (žalobcom príkladmo uvedená daňová kontrola nie je daňovým konaním).
Žalovaný svojim rozhodnutím č. I/231/4585-30423/2008 zo dňa 4.4.2008 vyhovel podnetu Daňového úradu Žilina II a žalobcovi delegoval miestnu príslušnosť na správu daní z Daňového úradu Košice IV na Daňový úrad Žilina II.
Miestne príslušnosť určuje, ktorý z daňových úradov je oprávnený na výkon správy daní daňového subjektu. Delegovanie miestnej príslušnosti správcu dane je modifikovaním zásad určenia miestnej príslušnosti na správu daní daňového subjektu. Správa daní nemá povahu jediného konania, je to proces zahŕňajúci celý rad úkonov správcu dane vo vzťahu k daňovému subjektu. V súlade s ustanovením § 1a písm. c) zákona č. 511/1992 Zb. ZSDP a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov je správou daní evidencia a registrácia daňových subjektov a ich vyhľadávanie, overovanie podkladov potrebných na správne a úplné zistenie dané, daňové konanie, daňová kontrola, evidovanie daní a preddavkov vrátane vysporiadania daňových preplatkov a daňových nedoplatkov, daňové exekučné konanie a ďalšie činnosti správcu dane a iných orgánov podľa tohto zákona alebo osobitných zákonov.
Otázka miestnej príslušnosti je posudzovaná v súvislosti s preverovaním existencie podmienok pre výkon správy daní konkrétnym správcom dane – tzv. procesných podmienok pre správu daní.
Rozhodnutie o delegovaní miestnej príslušnosti je teda procesným rozhodnutím, modifikujúcim miestnu príslušnosť ako procesnú podmienku výkonu správy daní.
Rozhodnutie procesnej povahy je spôsobilé byť predmetom súdneho prekúmania, ak zasiahne oblasti hmotných práv účastníka konania a z tohto dôvodu je rozhodnutím meritórnym. Rozhodnutiami procesnej povahy v zmysle ustanovenia § 248 písm. a) O.s.p. treba rozumieť rozhodnutia, ktorými sa upravuje priebeh konania a ktoré nemajú priamy dopad na spôsob skončenia veci vo veci samej (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 25.9.1997, sp. Zn. 4Sž 45/97). Rozhodnutie žalovaného odo dňa nasledujúceho po dni doručenia tohto rozhodnutia len založilo miestnu príslušnosť Daňového úradu Žilina II pre správu daní žalobcu, teda pre všetky úkony, postupy a konania ku ktorým dôjde od tohto dňa. Napadnutým rozhodnutím žalovaný nerozhodoval o právach a povinnostiach žalobcu a rozhodnutie žiadnym spôsobom nezasiahlo do oblasti hmotných práv žalobcu ako daňového subjektu. Rozhodnutím žalovaného neboli založené, zmenené ani zrušené oprávnenia a povinnosti žalobcu ani žiadnym spôsobom neboli priamo dotknuté jeho práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti.“
Ďalej z obsahu doplnenej žaloby žalovaný poukázal na ustanovenie § 247 ods. 1 O.s.p. a uviedol, že „žalobca síce tvrdí, že rozhodnutie žalovaného mu zabraňuje realizovať jeho práva v daňovom konaní, avšak neuvádza, ktoré konkrétne subjektívne oprávnenia, v ktorom daňovom konaní (ktorých môže v procese správe daní prebiehať súbežne viac) boli rozhodnutím žalovaného porušené. Zmena miestnej príslušnosti správcu dane nemá vplyv na realizáciu procesných práv a procesných úkonov daňového subjektu, ktorý je oprávnený uplatňovať ich rovnakým spôsobom voči každému správcovi dane príslušnému vo veci konať.“ Uznáva, že situácia žalobcu je nesporne zložitá, keďže nemá riadny trvalý pobyt, avšak na adresu evidovaného trvalého pobytu mu budú rovnakým spôsobom doručované zásielky z Daňového úradu Žilina II, ako by boli doručované z Daňového úradu Košice IV a možnosť dozvedieť sa o doručení týchto zásielok bude v obidvoch prípadoch záležať len od samotného žalobcu.
Súčasťou vyjadrenia žalovaného k žalobe sú aj nasledovné tvrdenia:
„Podľa § 4 ods. 1 ZSDP na návrh daňového subjektu alebo na podnet správcu dane môže orgán najbližšie nadriadený správcovi dane delegovať miestnu príslušnosť na správu dane na iného správcu dane vo svojom územnom obvode, ak to považuje takýto návrh za opodstatnený.
Žalobca zastáva názor, že rozhodnutie, ktorým žalovaný pri absencii dôvodov pre delegáciu miestnej príslušnosti v daňovom konaní a naopak pri existencii dostatku dôvodov proti nej, túto miestnu príslušnosť delegoval na iný daňový úrad, je rozhodnutím nezákonným z dôvodu arbitrárnosti.
K tomu je potrebné uviesť, že vyššie citované ustanovenie § 4 ods. 1 ZSDP poskytuje orgánu najbližšie nadriadenému správcovi dane možnosť delegovať miestnu príslušnosť, ak považuje návrh za opodstatnený, čo poskytuje tomuto orgánu priestor na voľnú úvahu – správne uváženie.
Podľa § 245 ods. 2 O.s.p. pri rozhodnutí, ktoré správny orgán vydal na základe zákonom stanovenej voľnej úvahy (správne uváženie), preskúmava súd iba, či také rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanoveným zákonom. Súd neposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho rozhodnutia. Pod pojmom „medze“ má zákon na mysli pravdepodobne rozsah právnej normy, teda skúmanie toho, či správny orgán nepoužil správne uváženie v prípade, kde to zákon nedovoľuje. Za „hľadisko“ možno považovať samotný obsah normy, napríklad ak zákon správne uváženie obmedzuje tým, že určuje, čím sa správny orgán pri ňom musí riadiť. Z ustanovenia § 4 ods. 1 ZSDP priamo vyplýva prípustnosť správneho uváženia orgánu najbližšie nadriadeného správcovi dane pri rozhodovaní o legovaní miestnej príslušnosti a nie sú tu vymedzené žiadne pravidlá, ktorými by sa tento orgán musel pri svojom správnom uvážení riadiť. Ak teda žalobca zastáva názor, že rozhodnutie žalovaného je spôsobilé byť predmetom súdneho preskúmavania, opomenul možnosť aplikácie ustanovenia § 245 ods. 1 O.s.p. na ním podanú žalobu.
O arbitrárnosti (svojvôli) pri aplikácii a výklade všeobecne záväzného právneho predpisu by bolo možné uvažovať len v tom prípade, ak by sa orgán aplikujúci právny predpis natoľko odchýlil od znenia príslušných zákonných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Keďže – ako sme už uviedli v predchádzajúcom texte – správne uváženie žalovaného nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom, ani rozhodnutie žalovaného vydané na základe tohto zákonom povoleného správneho uváženia nie je a nemôže byť rozhodnutím arbitrárnym.
Daňové riaditeľstvo SR vo svojej správnej úvahe prihliadalo najmä na skutočnosť, že vzhľadom na rozsah a štádium neukončených konaní je hospodárnejšie, aby bola miestna príslušnosť ponechaná na tom daňovom úrade, ktorý bol miestne príslušným v čase začatia konania, nakoľko má vedomosť o plnení daňových povinností daňového subjektu a môže v prípade potreby rýchlo a efektívne konať a chrániť záujmy štátu.
Žalobca ďalej tvrdí, že pre aplikáciu delegovania miestnej príslušnosti v tomto prípade nemožno nájsť dostatok dôvodov, dôvody v napadnutom rozhodnutí vôbec nie sú vyjadrené a rozhodnutie je tak nepreskúmateľné.
Podľa § 30 ods. 3 ZSDP rozhodnutie obsahuje odôvodnenie ak tak ustanovuje tento zákon. ZSDP „tak ustanovuje“ napr. v § 30 ods. 7 a 8, § 25 ods. 3, § 47 ods. 2, § 49 ods. 4 a § 50 ods. 3. V súvislosti s delegovaním miestnej príslušnosti ZSDP ukladá orgánu, ktorý rozhodnutie vydal, len povinnosť oznámiť toto rozhodnutie daňovému subjektu a vylučuje podanie opravného prostriedku proti tomuto rozhodnutiu.
ZSDP teda neustanovuje povinnosť odôvodniť rozhodnutie o delegovaní miestnej príslušnosti a zároveň proti rozhodnutiu nepripúšťa riadny, ale ani mimoriadny opravný prostriedok – teda delegovanie nie je považované za inštitút, uplatnenie ktorého by mohlo daňovému subjektu spôsobiť porušenie práv, ktorých domoženie sa by si vyžadovalo uplatnenie opravných prostriedkov.“
Súd v konaní podľa druhej hlavy, piatej časti O.s.p. (§247 a nasl. O.s.p.) po preskúmaní obsahu žaloby, jej doplnenia zo 14.7.2008, vyjadrenia žalovaného z 22.9.2008 a po oboznámení sa s obsahom administratívneho spisu žalovaného dospel k názoru, že žaloba je dôvodná.
V súlade s ustanovením § 250f ods. 2 O.s.p. súd rozhodol vo veci so súhlasom účastníkov konania bez nariadenia pojednávania.
Vychádzajúc z obsahu žalobných námietok, ktoré boli v medziach žaloby právne konkretizované doplňujúcim podaním právneho zástupcu žalobcu, doručeným Krajskému súdu v Košiciach dňa 15.7.2008 (č.l. 26 – 30 spisu), súd predovšetkým skúmal a bol povinný vyriešiť právnu otázku, či napadnuté rozhodnutie žalovaného zo 4. apríla 2008 podlieha súdnemu prieskumu podľa hlavy druhej, piatej časti O.s.p., alebo je z takéhoto prieskumu vylúčené vzhľadom na ustanovenie § 248, písm. a) O.s.p.. Danú zásadnú právnu otázku v predmetnej veci súd posúdil tak, že rozhodnutie žalovaného, ktorým dochádza k delegovaniu miestnej príslušnosti na správu daní z miestne príslušného daňového úradu na iný daňový úrad, nie je procesným rozhodnutím týkajúcim sa vedenia konania, ktoré by bolo možné v súlade s ustanovením § 248, písm. a) O.s.p. považovať za rozhodnutie, ktoré súdy v správnom súdnictve nepreskúmavajú. Pri formulovaní takéhoto záveru súd v danej veci vychádzal z nasledovných skutočností:
Posúdenie danej právnej otázky podľa názoru súdu veľmi úzko súvisí s ujasnením si právneho pohľadu na možné dopady takéhoto rozhodnutia na daňový subjekt, t.j. na jeho práva a povinnosti voči správcovi dane, k zmene ktorého má dôjsť. Súd teda skúmal právnu povahu rozhodnutia žalovaného o delegovaní miestnej príslušnosti najmä podľa uvedeného hľadiska a v tejto súvislosti bol zároveň povinný zodpovedať aj ďalšiu otázku spornú medzi účastníkmi konania – či rozhodnutie podľa § 4 ods. 1 zákona 511/1992 Zb. má obsahovať aj odôvodnenie.
Právna úprava delegovania miestnej príslušnosti (§ 4 ods. 1, 2 zákona č. 511/1992 Zb.) je systematický začlenená do prvej časti (základné a všeobecné ustanovenia) zákona 511/1992 Zb., v rámci ktorej inštitúty spoločné pre všetky ostatné časti tohto zákona, okrem iného aj základné zásady daňového konania. Pritom základné zásady daňového konania nemožno považovať iba za akúsi deklaráciu základných pravidiel daňového konania bez prenesenia ich obsahu a významu do všetkých ostatných ustanovení zákona o správe daní a poplatkov. Zmyslom vymedzenia základných zásad je stanoviť rámec oprávnení a povinností, platný pre všetky úkony uskutočnené v rozsahu pôsobnosti ZSDP. Na základe uvedeného teda možno konštatovať, že na postup správcu dane, ktorý rozhoduje o delegovaní miestnej príslušnosti sa základné zásady daňového konania upravené v ustanoveniach § 2 zákona 511/1992 Zb. vzťahujú v plnom rozsahu.
Podľa § 2 ods. 2 zákona 511/1992 Zb. správca dane postupuje v daňovom konaní v úzkej súčinnosti s daňovými subjektami a pri vyžadovaní plnenia ich povinností v tomto konaní použije len také prostriedky, ktoré ich najmenej zaťažujú a umožňujú pritom správne vyrubiť a vybrať daň.
Citované ustanovenie ZSDP vyjadrujúce zásadu súčinnosti správcu dane s daňovým subjektom je svojim obsahom konkrétnym vyjadrením všeobecne platnej zásady práva na spravodlivý proces. Z nej vyplýva správcovi dane povinnosť dbať na to, aby daňový subjekt bol zoznámený s dôvodmi rozhodnutia správcu dane. Pre rozhodovanie o delegovaní miestnej príslušnosti vyplýva z uvedených právnych zásad povinnosť správcu dane oboznámiť daňový subjekt s došlým podnetom správcu dane na delegovanie miestnej príslušnosti, ako aj s podkladmi pre rozhodnutie a umožniť mu vyjadriť sa k ním. Je tiež povinnosťou správcu dane oboznámiť daňový subjekt aj s dôvodmi, pre ktoré rozhodol o delegovaní miestnej príslušnosti na správu daní. V súvislosti s obsahovými požiadavkami na rozhodnutie upravenými v ustanoveniach § 30 zákona 511/1992 Zb., predovšetkým v nadväznosti na ustanovenie § 30 ods. 3 uvedeného zákona upravujúce otázku odôvodnenia rozhodnutia, súd zároveň konštatuje, že práve z uvedených zásad súčinnosti a práva na spravodlivý proces vyplýva povinnosť žalovaného riadne odôvodniť aj rozhodnutie o delegovaní miestnej príslušnosti Takúto povinnosť má podľa názoru súdu žalovaný aj napriek tomu, že v ustanovení § 4 ods. 1 zákona 511/1992 Zb. nie je vyslovene uvedené, že by rozhodnutie o delegovaní miestnej príslušnosti malo byť aj odôvodnené. Pravidlá pre určovanie miestnej príslušnosti sú totiž v zákone č. 511/1992 Zb. určené dostatočne podrobne pre rôzne situácie, a preto delegovanie miestnej príslušnosti je nutné považovať za výnimočné riešenie. Preto z odôvodnenia rozhodnutia musí byť zároveň jasné, akými úvahami a na základe akých podkladov dospel orgán najbližšie nadriadený správcovi dane (žalovaný) k zisteniu, že podnet na delegovanie miestnej príslušnosti je opodstatnený.
Vychádzajúc z hore uvedených skutočností súd preto zastáva názor, že rozhodnutie o delegovaní miestnej príslušnosti podľa § 4 ods. 1 zákona 511/1992 Zb. musí byť náležite odôvodnené a účastníkovi konania aj z tohto dôvodu nemôže byť odopretá právna možnosť preskúmania takéhoto rozhodnutia vo veciach správy daní a poplatkov v súdnom konaní. Navyše je potrebné zdôrazniť aj ústavnoprávny rozmer danej právnej problematiky. Podľa článku 36 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (Ústavný zákon č. 23/1991 Zb.) (ďalej LZPS)totiž nemôže byť z právomoci súdu vylúčené preskúmavanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd. Medzi základné procesné práva patrí aj právo na zákonného sudcu v zmysle článku 38 LZPS. Uvedené právo je zahrnuté v jej piatej časti, ktorá upravuje právo na súdnu ochranu, ale zároveň aj právo na inú právnu ochranu t.j. na ochranu pred činnosťou orgánov štátnej správy. Pretože LZPS je súčasťou Ústavného poriadku Slovenskej republiky, nemôže byť podľa názoru súdu rozhodnutie o delegovaní miestnej príslušnosti k správe daní vylúčené zo súdneho prieskumu. K takýmto záverom súd viedla aj požiadavka ústavne konformného výkladu zákona (v danej veci zákona č. 511/1992 Zb.) neustále zdôrazňovaná v judikatúre Ústavného súdu Slovenskej republiky.
Súd sa pritom podrobne zaoberal aj obsahom námietok uvedených vo vyjadrení žalovaného z 22.9.2008 k obsahu žaloby a dospel k záveru, že právny názor, podľa ktorého delegovanie miestnej príslušnosti nezasahuje do práv a povinností daňového subjektu, nemôže akceptovať. Nie je totiž podľa názoru súdu možné nechať bez povšimnutia skutočnosť, že miestne príslušný správca dane môže daňovému subjektu ukladať najrôznejšie povinnosti bez toho, že by nutne musel vydať rozhodnutie vo veci samej. Môže mu napríklad ukladať povinnosti v rámci daňovej kontroly (§ 15 ZSDP), pri plnení ktorých je nutná súčinnosť daňového subjektu. Preto zmena miestnej príslušnosti správcu dane môže daňovému subjektu výkon jeho práv a plnenie povinností podstatne sťažiť. Od vzdialenosti sídla správcu dane sa odvíja aj otázka dopravnej dostupnosti a s ňou spojená otázka nákladov súvisiacich s cestami daňového subjektu k správcovi dane a pod. Tieto skutočnosti priamo alebo nepriamo zasahujú do majetkovej sféry daňového subjektu, ale aj do iných sfér jeho života. V preskúmavanej veci navyše súd nemá dôvod pochybovať o veľmi zlých majetkových pomeroch žalobcu a o jeho súčasnom sociálnom postavení. Dané skutočnosti iba potvrdzujú zásadný význam hore uvedenej argumentácie súdu, ktorá je v súlade s obsahom žalobných námietok tak, ako ich formuloval právny zástupca žalobcu, a to jednak v otázke preskúmateľnosti žalobou napadnutého rozhodnutia v konaní podľa § 247 a nasl. O.s.p., ako aj v otázke absencie dôvodov preskúmavaného rozhodnutia žalovaného zo 4.4.2008.
Podľa názoru súdu neobstojí ani argumentácia žalovaného, v zmysle ktorej rozhodnutie o delegovaní miestnej príslušnosti je procesným úkonom a súčasťou budúceho konania, a preto môže daňový subjekt (žalobca) podať proti meritórnemu rozhodnutiu, ktorým sa končí konanie v daňovej veci, a v rámci žaloby proti takémuto rozhodnutiu napadnúť aj rozhodnutie o delegovaní miestnej príslušnosti. Delegovaný správca dane totiž v budúcnosti vôbec nemusí zahájiť s daňovým subjektom (žalobcom) daňové konanie, pričom už samotným rozhodnutím o delegovaní miestnej príslušnosti na iného než miestne príslušného správcu dane dochádza k zásahu do práv a povinností daňového subjektu, a to hore uvedeným spôsobom. Za situácie, že by v budúcnosti žiadne daňové konanie medzi účastníkmi konania neprebehlo, samotné delegovanie nebude môcť byť ako procesný úkon ani súčasťou budúceho konania, a teda neplatí, že daňový subjekt sa môže proti delegovaniu miestnej príslušnosti ohradiť v rámci žaloby proti meritórnemu rozhodnutiu delegovaného správcu dane.
Súd preto v súlade s ustanovením § 250j ods. 2, písm. d) zrušil žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného zo 4. aptíla 2008 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
V ďalšom konaní bude povinnosťou žalovaného opätovne posúdiť obsah podnetu Daňového úradu Žilina II z 4.3.2008, umožniť žalobcovi oboznámiť sa s obsahom podnetu miestne nepríslušného správcu dane a vyjadriť sa k obsahu podnetu a následne, vychádzajúc z dôvodov tohto rozsudku, rozhodnúť podľa § 4 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. o dôvodnosti resp. nedôvodnosti podnetu na delegovanie miestnej príslušnosti.
Podľa § 250j ods. 6 O.s.p. správne orgány sú viazané právnym názorom súdu.
O trovách konania súd rozhodol tak, že v súlade s ustanovením § 140 ods. 2 O.s.p. priznal ustanovenému právnemu zástupcovi náhradu hotových výdavkov a odmenu za zastupovanie žalobcu.
V poučení súd pripustil odvolanie do 15 dní odo dňa doručenia rozsudku na Najvyšší súd v Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Košiciach.
Vzhľadom na to, že sa žiadna zo strán sporu neodvolala, nadobudol rozsudok Krajského súdu v Košiciach právoplatnosť dňa 1. mája 2009.
Týmto sa stal rozsudok aj prostriedkom na zovšeobecnenie, teda stal sa judikátom pre podobné prípady v daňovom správnom konaní.
Záverom treba podotknúť, že týmto právoplatným a vykonateľným rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach sa otvorila cesta aj na aplikáciu ustanovení zákona 514/2003 Z.z.